Cesta do Sanktuária.

Je streda, 17.8.2016. Sme na Kysuciach. Začal stred týždňa s dažďom. V Oščadnici ráno prší, no v Krakove, v Lagiewnikoch by nemuselo. Aj tak už veľmi dávno tam túžime ísť, pomodliť sa a poprosiť o Majkino uzdravebnie. Jasné, ideme.

Po raňajkách a následnom klasickom šulbavom balení asi o 10:30 vyrážame. Ešte doma v Nitre som si z googla vytlačil podrobné mapky celej cesty. Beriem to ako super navigáciu. Samozrejme berieme aj slabo nabitý mobil s GPS a s doživotne zakúpeným Sygicom. Pre istotu, no papierová mapa by mala hrať prioritu. No nehrala. ... L J

To sme zistili hneď za hranicami. Google na papier nahádzal také divoké dedinky a mestečká, že cez niektoré sme ani nešli hoci na ceste znázornené boli. Divné.

Cesta po Žywiec prebiehala ešte v celkom v pohode. Len v jednej dedinke pred Žywiecom sme dobehli také čudné vozítko, maličký pick-up. Na korbe niesol také divné polystyrény. Boli zaistené gurtňami. Veľmi sa mi to zaistenie nezdalo a tak som si pre istotu nechával výrazný odstup. A dobre som urobil. Odrazu sa jedna gurtňa uvolnila a vyletela preč smerom do vedlajšieho jazdného pruhu. Ešte šťastie, že protiidúce auto bolo dosť ďaleko. Vodič na pick-upe sa tváril, ze sa nič nedeje. Za ďalšou dedinou som ho pre istotu predbehol. Asi po jednom kilometri pozrem do spätného zrkadla a pick-up už bliká, polystyrény lietajú po ceste, doprava je zastavená. Uff, vďaka Ti Bože za ochranu. Tak sme celí rozrušení dorazili do Žywieca.

Toto pivovarnícke mesto skrývalo ďalšie dopravné nástrahy. Mali sme trafiť na cestu 946, no omylom sa dostali na 945 do Korbielowa. Poľské značenie ciest je pre mňa doteraz záhadou. Po chvílke blúdenia a otáčania papierového googla hore i dole sme zastali na autocvičisku.

Mladý chlapík tam cvičil cúvanie s návesom medzi kuželmi. Tak som ho poprosil o smer cesty na Krakov. Nádejný šofér mi začal veľmi živo vysvetlovať ale žial v tom prívale slov som pochopil len to, že v Žywieci je veľa rozkopávok, stále niečo opravujú, a že aby sme sa dostali na 946 musíme ísť ku Kauflandu. Kaufland v Nitre to áno ale nájsť Kaufland v meste Žywiec tak to bude fuška. Jasné, prikývol som budúcemu kamionistovi a vrátil som sa do auta. Ideme hľadať Kaufland, zavelil som. Všetci začali oponovať. Čo? Kaufland? Ale veď my ideme do Krakova! Áno, odpovedám, ale naša cesta do Krakova vedie cez žywiecki Kaufland. Nikto už v aute neprotestoval, len decká vzadu si ťukali na čelo. Začali sme jazdiť krížom krážom po meste. Vrátili sme sa naspäť do centra, jazdili cez všetky semafory hore dole. Išli sme aj cez blšák, kde moje dievčatá chceli vyskočiť a oplieskať všetky peniaze. Keď som im vysvetlil, že kantor čiže zmenáreň sme v Zwardone nenašli a že tu berú len zloté, ktoré nemáme, tak sa upokojili. Ale nakoniec naše blúdenie slávilo úspech. Uvideli sme malú červenú šípku Kaufland a obrovský pútač. Hurá, už sme tu.

Oci, ty si génius, svorne konštatovali. Doteraz nemám potuchy ako som to našiel. Už asi sv. Krištof sa nemohol dívať na moje zúfalstvo a ďaľšie prepotené tričko. J

Za Kauflandom bol dlho očakávaný rondel, rondol čiže kruháč, kde bola aj naša šípka cesty čislo 946. Vítazoslávne som sa do nej vrútil, zaradil päťku a hurá do Krakova. Pardon najprv do Lekawice, prvej dediny za Žywiecom.

Nastala pokojnejšia etapa našej cesty. Na ceste 946 sme si vychutnávali poľské dedinky. Samozrejme bez GPS či potrebnej mapy sme zase zliezli z nášho smeru hoci sme išli po 946-ke. L Stojíme zase v nejakom „krkaháji“ netušiac ako sa to volá. Pýtame sa na cestu do Krakova miestnych občianok a keď zajdú za roh tak múr prilahlej šopy využívame na cik-pauzu. Aspoň nejaký úžitok z blúdenia.

Nastupujeme na cestu 956, ktorá sa postupne mení na 52 a nakoniec na dialnicu číslo 7, ktorá končí ako dúfame v Lagiewnikoch. Ešte dva krát sme zabočili trochu mimo ale naštastie naše vrátenie sa cez dvojitú plnú čiaru nerobilo poľským vodičom problém.

Krakov, Lagiewniki, sanktuárium Božieho milosrdenstva a sanktuárium, čiže svätyňa Jána Pavla 2. Nebudem opisovať históriu tohto úžasného miesta, či úctu ku Božiemu milosrdenstvu. Všetko to je známe a na internete dostupné, stokrát vypovedané. Pridám zopár pohľadov cez naše fotky a pocity ľudí, ktori boli prvý krát na týchto požehnaných miestach.

Úžasný pokoj, modlitba, ticho aj keď prerušované chodením pútnikov no nevadilo to. Všetky ťažké chvíle sme opäť odovzdali Ježišovi. Majka bola aj na spovedi a tiež zo seba všetko striasla a odovzdala Pánovi.

Cesta naspäť už bola cez Sygic. Síce sme na ceste zrazili nejakú zatúlanú poľskú mačku  ale nakoniec sme dorazili naspäť do Ošcadnice unavení ale veľmi posilnení na duchu a osviežení na duši.

 

 

 

 

 

 

Farská púť na Velehrad

V našej farnosti sa už veľa rokov robia rôzne farské púte a výlety. Ide sa autobusom na nejaké pútnické miesto alebo sa navštevujú rôzne pamätihodnosti. No táto púť na Velehrad, 22. Augusta 2013, bola niečím výnimočná. Rodiny s deťmi išli s autami, starší farníci busom, a mládež, ako správni pútnici, išli z Trenčína na Velehrad pešo.

A tak všetci púte chtiví

sme v zdraví dorazili

na pútnické miesto

malinké to mesto

Velehradom zvané. J

Nebudem opisovať históriu a pamätihodnosti tohto milostivého miesta, je toho plný internet i rôzne knihy či príručky. Chcel by som opísať atmosféru tejto mimoriadnej púte ku cti sv. Cyrila a Metoda. Hlavný bod programu bola sv. omša o 11 hodine. Slávili ju naši kňazi, pán dekan a pán kaplán Martin. Prežíval som úžasný pocit, že v obrovskej bazilike zhruba 150 km od Nitry som videl samé známe tváre z klokočinského kostola. Mladí sa zapojili gitarou a všetci sme spievali na Božiu chválu a modlili sa aj za našich drahých doma.

Po sv. omši sa nám prihovorila miesta sprievodkyňa baziliky. Porozprávala nám pútavou formou o Velehrade i celom objekte, o histórií a zaujímavostiach tohto miesta. Všetci sme napäto počúvali. Po výklade sme sa rozišli po bazilike a obdivovali rôzne pamiatky. Mňa zaujali dve súsošia. Jedno bolo po ľavej strane hlavného oltára a boli to sv. Peter a Pavol a po pravej strane oltára zase solúnski bratia sv. Cyril a Metod. Jedni rozniesli Evanjelium do vtedy známeho rímskeho sveta a druhí zase ku nám na Veľkú Moravu. Pekná symbolika.

Nedá sa však len obdivovať, treba aj jesť J. Ako hlavný farský oznam po sv. omši bola pozvánka na guláš v priľahlej záhrade. Nedali sme sa dvakrát núkať. A nebol to len super kotlíkový guláš ale aj koláče, pagáče, káva i čaj. Ale najmä dobrá nálada, rozhovory počas jedenia aj keď v inom meste či štáte. Vďaka našim duchovným a ochotným dobrovoľníkom. Po dobrom obede nasledovali individuálne prechádzky po areáli.  Okrem baziliky sa mi páčila výstava z názvom „Diktatúra versus naděje“ , ktorá bežala v maličkej kaplnke s názvom Cyrilka. Utrpenie Cirkvi v Čechách počas komunizmu sa nedá vykresliť na zopár paneloch. Ale návštevníci výstavy si materiáli prezerali s úctou a veľkým záujmom. Veľké poučenie do budúcnosti, aké zlo môže nastať ak spoločnosť odmietne Boha a chce všetko riadiť len vlastnými silami. Našťastie už tie časy sú preč.

Opäť sme sa vrátili do baziliky a modlili sa za nás všetkých i za tých čo nemohli prísť. Ticho, pokoj a povznášajúci pocit byť blízko Pána Ježiša, nikam sa neponáhľať a vychutnávať si toto miesto.

Veľmi sa nám ani nechcelo ísť domov. Ale aj keď sme odišli, zážitky idú s nami a tie sa nedajú ničím zaplatiť. Krásna púť. Tešíme sa už na ďalšiu.                             

                                                                                                                           

P.S.

http://www.zapadoslovenska.sk/video/2043

A ešte pripájam zopár fotiek z Velehradu.

 

 

Nádherný zážitok

26.február 2011. Sobota. Po diaľnici do Bratislavy uháňa autobus s kultúrnymi fanúšikmi na palube. Ide sa na Rubika. Donedávna pre Slovákov ešte neznámy skladateľ ale teraz naozaj pojem.
Piotr Rubik.
Poľský skladateľ vážnej hudby, ktorú vie neskutočne presvedčivo pretaviť pre ucho poslucháča. Nebudem opisovať teraz chronologicky jeho dielo, jeho skladby, je toho plný internet. Na youtube sú jeho klipy. No my z farnosti Klokočina sme radšej chceli nasať túto „music a´la Rubik“ naživo. Koncert „the Best of“ bol takmer vypredaný, takmer plná Sibamac aréna. Nádhera, no treba určite zažiť na vlastnej koži.
Každá pieseň bola taká emotívna, že diváci si zakaždým žiadali návrat účinkujúcich na scénu.
Rubik dokazuje, že práve bežné témy sú neskutočne krásne. Láska muža k žene, láska k Bohu, dobrota, láska a úcta k Jánovi Pavlovi II., vernosť k manželstve, pokora, Biblia. Bulvár tieto témy potláča a práve Rubik ich vyzdvihuje nádherným spôsobom. Majstrovsky do tém splieta aj humor a tým sa vážne dielo nesie v odlahčenej nálade.
Samotná hudba je však niečo úžasné. Raz je to burácajúca rieka, príboj mora či rachot hromu, inokedy tichý potôčik či osviežujúci vánok. Pohládza to zmysly a vytvára teplo a pokoj v duši. Rubik totiž zapája aj divákov, ktorí nadšene spievajú spolu so zborom.
Ovácie počas koncertu ale hlavne po ňom nemali konca. A veľkosť Rubika sa prejavuje aj v tom, že vyzdvihuje sólistov, orchester i 60 členný zbor. Nie seba. I preto ho ľudia majú radi.
Ešte jedna vec je na jeho skladbách úžasná. Že nabáda a povzbudzuje ľudí, že majú byť sami sebou, že každý človek má veľkú hodnotu v Božích očiach. Že sa nemáme podceňovať.
Napríklad v piesni „To cała prawda“.
Máš právo milovať!
Máš právo snívať!
Máš právo spievať!
Máš právo žiť!
Máš právo túžiť!
Teraz a tu
Napriek klamstvu, napriek zlu.

Hodiny pomaly ukazovali polnoc, keď sme prišli domov. Ale v našich dušiach, a verím, že ostatní mali ten istý pocit, noc určite nebola. Bolo tam svetlo dobra a krásy, ktoré verím, že bude ešte dlho zažaté.

Kaleb

Práve som dočítal knihu

„Kaleb“

od spisovateľky Francine Riversovej. Kniha má podtitul „Výnimoční biblickí muži“. Slovo „výnimoční“ by som rád podčiarkol.
Nechcem tu robiť vôbec recenziu knihy, hodnotiť štýl alebo formu. To vôbec nie, lebo takýmto veciam veľmi nerozumiem.
Ale čo ma najviac zaujalo bola viera v Boha hlavného hrdinu Kaleba. Kaleb je Egypťan a vôbec nie je príslušníkom Izraela.
No všíma si, že izraelský Boh je akýsi iný ako sú egyptskí bohovia, bohovia z kameňa alebo kovu. A keď videl čo Boh - Jahve robí v Egypte na oslobodenie Izraela tak začína byť týmto Bohom fascinovaný. Neskutočne fascinovaný.
Reaguje rýchlo a bez váhania. Pridá sa k Izraelu a aj keď ho zo začiatku odháňajú tak neskôr svojou vierou predčí a zahanbí i Jozueho. Nádherne o tom hovorí kniha Deuteronómium v 1.kapitole, 13. verši: „Len Kaleb verne nasledoval Pána“.
Jozue sa stane neskôr Kalebovým najlepším priateľom. Kaleb neochvejne Bohu verí a poslúcha čo žiada. Bez reptania a bez frflania. Skalopevne verí, že Boh chce len ich dobro. Čo Boh cez Mojžiša a neskôr cez Jozueho povie to platí a o tom sa nediskutuje. Poslúcha aj keď sa mu to často zdá kruté čo Boh chce.
A to, že Kaleb nebol vymyslená osoba nám hovorí Biblia v knihe Numeri a v knihe Jozue. Román je historická fikcia, ale rámec a jadro je pravdivé zo Sv.písma.
Skúsim citovať dosť výstižnú pasáž z knihy. Kaleb hovorí Izraelitom: „Nevkladajte svoju vieru v ľudí. Naše víťazstvo nezávisí od počtu bojovníkov, ani od počtu koní alebo vozov, ale od Božej moci, ktorou nás vyviedol Boh z Egypta!“
A ako by to Kaleb povedal dnes?
„Nevkladaj svoju vieru v ľudí. Tvoje víťazstvo v boji proti nástrahám tohoto sveta a proti strachu nezávisí od počtu ľudí, ktorí ti radia ako máš žiť, ani od počtu rád, ani od výkonnosti tvojho počítača. Nezávisí ani od tvojej horúčkovitej aktivity. Ale závisí od Božej moci, ktorou ťa Boh vždy chránil. Lebo do dlaní si ťa vryl a si drahý Jeho očiam.“

Ivan

...školenie BASH a potulky po nočnej Bratislave ...

Minuly tyzden som dostal moznost zucastnit sa na skolenie BASH (Borne Again Shell). Je to programovaci jazyk, ktory potrebujem v praci. Velmi som sa potesil, lebo skolenie bolo dost "mastne" a z vlastneho vacku na to nemam.
Fajn, pojdem do Blavy, miesta "meho mladi". Skolenie bolo v nemenovanej firme v Apollo BC.










Obrovska sklenena budova, v ktorej som v zivote nebol.










Na zaciatku som aj trochu pobludil. Vsade plno vytahov, vsetko presklene miestnosti, vecne mobilujuci vykravatovani manazeri.
Skratka manazerske Apollo Business Centrum.










Jasne, ze fotky som robil hlavne vecer, ked uz
vela ludi nebolo.
Ale este vzdy sa nasli nejaki maniaci, ktori sliepnali aj o 21.00 do notebookov.
My sme sa s kolegynou (a zaroven i mojou tetou
:-) ) radsej vybrali do mesta na dobru veceru a prechadzku.

Odfotil som si vysokansku VUB

i vecerne Apollo BC










ale samozrejme i moju dvornu mBank.sk, kde mam odlozene moje tazko nadobudnute prasulky.










Ivan Haspra

... Taizé po rokoch...

Volakedy davno, ked som bol mlady a pekny som
chodil na Taize modlitby. Bolo to este v BA, kde som studoval i pracoval.
Taize modlitby sa konali v kapucinskom kostole a potom
som bol aj na velkych stretnutiach v Budapesti i vo Viedni.
Okrem uzasnych zazitkov som zazil aj silu spolecenstva
roznych krestanskych denominacii ale hlavne pokoj, radost
a Boziu pritomnost.






















No a teraz po rokoch ma znami oslovili, ci mame
chut zacat s Taize i u nas na Klokocine.
Jasne, super, ideme na to.
A tak sme sa stretli asi 20 ludi v sobotu 15.novembra 2008
vecer v kostole a Taize sa zacalo.
Nielen Taize modlitby, spevy, sviecky, pritmie ale hlavne
Boh a jeho pokoj tam bol.
Trocha som prispel i ja brnkanim na gitarke, z coho som mal tiez
velku radost.
Tesim sa na buduce stretnutie, zase o mesiac.
Verim, ze to opat P.Boh pozehna!
Inak keby nieco tak http://www.taize.sk/ je tu na hladanie inspiracie.

Ivan

trochu kultúry

Pred tromi tyzdnami som isiel po meste
a natrafil som na zaujimavy plagat.
Plagat pozyval na koncert skupiny Close Harmony Friends (CHF)
a ich hosta.
Super, to by som mohol s manzelkou ist.

Jasne, moja zenicka sa potesila, ze trochu vypadne z materskeho stereotypu. A ja som bol zvedavy, ako sa CHF zmenili.
Asi pred 10 rokmi sme boli na ich zopar koncertoch i nejake CD od nich mame.

Je to klasicka "a cappella", cize ziadne hudobne nastroje.
Spevom a roznymi zvukmi ustami vyjadruju aj hudobne nastroje.
Takze dohodnute, ide sa na tazku kulturu do divadla Andreja Bagara.

Myslel som si, ze to bude taka klasika ale skutocnost mi vyrazila dych.
V nedelu 2.11.2008 sme naklusali do divadla, zasadli do javiska a cakali co sa bude diat.

Najprv nabehli CHF a odviedli standartne super vykon.Jasne, standing ovation a jeden pridavok. A potom ohlasili hosta z Kanady skupinu CADENCE.
(http://www.cadence-unplugged.com/)

Na podium nabehli styria chlapici vo veku od 30 do 40 rokov,
v oblekoch.










A spustili naozaj riadnu kadenciu. Americka show okorenena prijemnym a inteligentnym humorom a samozrejme nadherne hlasy. Nepotrebovali ziadny orchester, imitovali takmer vsetky hudobne nastroje, perfektny pohyb po celom javisku i medzi divakmi, no skratka nadhera!!!
Manzelka vedla mna sa spokojne usmievala a tiez si to doslova vychutnavala.

Naozaj som mal z toho neskutocny zazitok a radost, ktora ma z koncertu sprevadzala i nasledovne dni.
Jasne, ze boli viackrat standing ovation, pridali dalsie 2 skladby.

V buducnosti ked budem pocut slovo CADENCE tak si spomeniem na panov spevakov z kanadskeho Totonta.

Ivan